Koniec svetového systému
Andrej Fursov - Zavtra: Všetko závisí od človeka, najmä keď sa sociálne svety rúcajú a zvonia zvony dejín.
Andrej Fursov, Zavtra, 9.4.2023
V októbri 1990 som mal prednášku na Kolumbijskej univerzite. Jeden z prítomných sa sarkasticky opýtal: "Nemyslíte si, že odzváňa komunizmu?" Povedal som mu, že John Donne mal báseň, kde je tento verš, ktorý Hemingway použil ako epigraf: "Nikdy sa nepýtajte, komu odzváňa. Zvon odzváňa vám! Chcem tým povedať, že zničenie sovietskeho systému je začiatkom konca vášho systému, a to za 10-15 rokov." Publikum sa smialo... Ale v roku 2008 skutočne prišla kríza. Kríza, ktorú na Západe predpovedali už začiatkom 80. rokov.
A teraz vzniká otázka, komu vlastne zvoní zvon umieračika? Zvoní existujúcemu svetovému systému. A ak Rusko zostane súčasťou tohto sveta mentálne, ekonomicky, sociálne a v takejto rozvoľnenej podobe, zvon bude zvoniť aj jemu. Iná vec je, že keby Rusko nebolo súčasťou tohto sveta, ale bolo by povedzme socialistickým systémom samým osebe, všetko by bolo inak. Ako sa aj očakávalo v amerických prognózach zo začiatku 80. rokov.
Začiatkom 80. rokov si Reagan objednal u troch skupín ekonómov prognózy na nasledujúcich 15 rokov. A tie dospeli k úplne rovnakým záverom, ktoré spoločne zhrnuli do celkového výsledku. Prognóza znela takto: pred "dvojhrbovou" krízou 1987 - 1992/93 výroba v kapitalistickom segmente klesne o 20-25%, v socialistickom o 10-12%.
Politickým výsledkom celej tejto kauzy pre Západ je príchod komunistov k moci v Taliansku a Francúzsku, a to samostatne alebo v aliancii ľavicových síl. V Spojenom kráľovstve sa vracia ľavica labouristov. V USA sa síce nikto nikam nevracia, ale černošské nepokoje sú vo všetkých veľkých mestách. Pre sovietsky systém existovala samostatná prognóza: z tejto krízy vykĺzne oveľa ľahšie. No dopadlo to tak, ako to dopadlo. My sme kapitalizmus nevybudovali, ale trpíme jeho neduhmi. Ľudia, ktorí vybudovali zločinecký kapitalizmus, trpia nákazou globálneho kapitalizmu.
Podľa všetkého sa toto obdobie v dejinách ľudstva, ktoré sa vyznačovalo rýchlym rastom, navždy končí. Mám na mysli technický prelom, ktorý s prestávkami trval od polovice 18. storočia do 80. rokov 20. storočia. Treba povedať, že po neolitickej revolúcii bol hospodársky rast v staroveku, v stredoveku, v ázijských spoločnostiach 0,2% ročne. Bol to asymptotický vývoj. A zrazu došlo k prudkému utrhnutiu! No tento prelom sa končí.
Neznamená to, že zajtra všetci prejdú na predindustriálne hospodárstvo, ale ide o to, že naozaj existuje určitá hranica. V zásade to nie je nič nové pre tých, ktorí kedysi, v 60. rokoch, sledovali konferencie v Bjurakane, tu v Arménsku, venované hľadaniu mimozemských civilizácií. Veľa sa diskutovalo o tom, či sme vo vesmíre sami. V podstate sa stretli názory Stanislava Lema a nášho astronóma Šklovského. Lem povedal: "Sme sami." Šklovskij poznamenal: "Do pekla s nami vo vesmíre."
Ale Kardašev, ktorý vytvoril vlastnú typológiu mimozemských civilizácií, našiel tretie riešenie. Povedal, že "sme sami v tom zmysle, že technická fáza akejkoľvek civilizácie nemôže trvať dlhšie ako určitý čas". Jeho hypotetická schéma je pre nás v súčasnosti veľmi dôležitá z hľadiska perspektív vývoja pozemskej civilizácie a postkapitalistického systému. Ako povedal sám Kardašev, náš súčasný systém - kapitalizmus a socializmus spolu - využíva len 0,16% energetického potenciálu planéty a prakticky neexistujú vyhliadky na využitie väčšieho potenciálu. To však neznamená, že sa vývoj zastaví. Ani to neznamená, že musíme realizovať verziu Rímskeho klubu a Schwaba. Pretože Schwab, s výnimkou kapitalizmu akcionárov, v skutočnosti neprišiel s ničím novým v porovnaní s podvodníkmi z Rímskeho klubu.
Dovoľte mi pripomenúť, že Rímsky klub bol založený v roku 1968. Formálne ho vytvorili traja ľudia - Alexander King (Veľká Británia), Aurelio Peccei, ktorý zastupoval Vatikán, juhonemecké a severotalianske elity, a Džermen Gvišiani. Bol to Kosyginov zať a syn jediného Berijovho zástupcu, ktorého nezastrelili, len mu odobrali náramenníky a vyznamenania. Rímsky klub bol jedným z prostriedkov prieniku sovietskej nomenklatúry, keď sa v druhej polovici 60. rokov de facto vzdala prelomu reálneho budovania komunizmu a fakticky (v ideológii to, samozrejme, nikto nepovedal) sa včlenila do kapitalistického systému. Existovali dva organizačné spôsoby integrácie. Jedným bola štruktúra "Sieť", čo bola Pitovranovova "Firma", a druhým bol Rímsky klub.
Rímsky klub už v rokoch 68-69 začal pripravovať prvú správu "The Limits to Growth" (Hranice rastu) na modeli Forresterovho "Jedného sveta". A už vtedy bolo jasné, o aký model ide - zníženie spotreby a počtu obyvateľov planéty.
Najzaujímavejšie je, že v tom istom čase sa v Sovietskom zväze vyvíjal alternatívny systém. V roku 1965 na Moskovskom štátnom pedagogickom inštitúte V. I. Lenina vzniklo laboratórium pre analýzu systémového rozvoja spoločenských systémov ("Laboratórium systémov riadenia rozvoja systémov", skrátene "LaSURs"). Viedol ho fantastický človek. Je málo známy, ale myslím si, že raz sa Rusko bude hlásiť k druhej polovici 20. storočia v mene tejto osoby - Pobisk Kuznecov.
Vypracovali vlastný model vývoja svetového systému. Ak v knihe "The Limits to Growth" bolo päť premenných plus kapitál, tu bolo premenných tridsať. A človek, ktorý sledoval obe verzie, povedal, že "LaSURs" napísal veľmi erudovaný doktor vied, pokým "The Limits to Growth" napísal vynikajúci študent. Podľa modelu LaSURs systém prechádza do asymptotického režimu, ale dokáže uživiť až 30 miliárd ľudí. Potom sa stalo niekoľko veľmi zaujímavých vecí. Vedúcich predstaviteľov LaSURs obvinili z plytvania peniazmi. Pobiska Kuznecova vylúčili zo strany a uväznili v Serbskom inštitúte. Jeho priatelia ho odtiaľ vytiahli a potom znovu prijali do strany. Dokonca radil Andropovovi a predpovedal krízu kapitalistického systému na konci 20. storočia. Ale systém bol už zlomený. Stalo sa tak z jedného prostého dôvodu - keďže sovietska nomenklatúra vsadila na vstupenku do západného sveta prostredníctvom Rímskeho klubu, všetky alternatívy museli byť eliminované. Navyše ešte prebiehal boj aj v rámci rôznych skupín sovietskej nomenklatúry.
Čo je tu pre nás také dôležité? Znamená to, že problémy, o ktorých hovorí Schwab, sú problémami kapitalistického systému. Navyše prechod od exponentu k asymptote je naplánovaný tak, že vlastníci kapitalistického systému sa plynule stávajú vlastníkmi iného systému. Na to však potrebujú výrazne znížiť počet obyvateľov planéty. Ak sa predtým hovorilo o dvoch miliardách, teraz sa hovorí o pol miliarde. Existuje taká “primátologička” Jane Goodallová, ktorá je zapojená do globalistických štruktúr. Goodallová nedávno povedala: "Počet obyvateľov planéty by mal byť rovnaký ako pred 500 rokmi." Vtedy ich bolo 491 miliónov.
Často počúvam: "Čo môže v takejto situácii urobiť bežný človek?" Skutočnosť je taká, že v prechodných situáciách, keď sa starý systém rozpadá a nový systém sa ešte nevytvoril, sú nevyhnutnosť a náhoda takmer rovnocenné. A keď sa v rovnovážnej polohe nachádza na jednej strane váh hoci aj motýľ, preváži ju na svoju stranu. A potom je tu zotrvačný proces. Práve počas takýchto období zažívame, že veľmi často je to individuálna voľba každého človeka, ktorá určuje priebeh udalostí. Aby sa človek mohol rozhodnúť, musí mať vedomosti. Dovolím si teda pridať poslednú vetu z mojej knihy Zvony dejín: "Iba subjektívne a slobodné racionálne poznanie spoločnosti naučí ľudí nebáť sa zvonenia zvonov dejín. Naučí ľudí žiť bez nádeje na odmenu, pretože byť človekom je najväčšia odmena zo všetkých. Žiť bez ilúzií, pretože život je lepší ako ilúzie. Žiť bez idealizovania minulosti, bez reptania na prítomnosť a bez strachu z budúcnosti. Učiť sa odvahe byť a odvahe vedieť. Vedieť a byť človekom, človekom bez porazenectva...". Všetko závisí od jednotlivca, o to viac, keď sa rúcajú sociálne svety a zvonia zvony dejín."
Preložené z článku “Конец мировой системы“, 9.4.2023